Sedieť tam je však už iná liga, tobôž keď ste poslancom. V tejto pozícii si človek niekedy pripadá ako psychológ a masochista v jednej osobe, a to taký, ktorý omylom navštívil najkvalitnejšiu tragikomédiu, aká sa kedy odohrávala na pódiách divadla. Už chápem, odkiaľ čerpal podklady Záturčiansky rodák Ján Kalinčiak, keď písal "Reštavráciu" alebo Janko Jesenský, keď písal Pani Rafikovú. Človek by povedal, že to bolo dávno, no ono to pretrvalo. Zastupiteľstvo je dnes plné Pani Rafikových. A to nehovorím o tom, že, ak to skombinujete so Chevallierovým Zvonodrozdovom, tak aj tá kadibúdka bude v Martine témou. A ešte akou!!! Smutné konštatovanie, nakoľko Martin má desiatky vecí, ktoré treba riešiť. A to hneď.
Keď už som sa tým poslancom stal, tak som do toho vhupol po hlave. V Záturčí makáme naplno, snažíme sa riešiť drobnosti a aj dlhodobé problémy, no a ako to už u nás býva, stali sme sa za odmenu tŕňom v oku. „Už nič do Záturčia, veď tam ten kulturák robia.“, „Nezameníme im tie pozemky v Záturčí, veď by tam ešte niečo ďalšie náhodou postavili pre ľudí.“, „Nezameníme tie prenájmy, však to by znamenalo, že budú môcť rekonštruovať kulturák“ „Aká lávka cez Turiec, však sa pekne môžu na tú novú cyklotrasu pozerať z druhej strany Turca.“, ...
Aaaaaaaa! Žasnete v duši nad tou malosťou. Namiesto toho, aby sa zamysleli, prečo to v Záturčí ide a ako to urobiť inde, ako vymyslieť niečo, ako získať novú výstavbu do našej štvrte, ako vyriešiť taký, či onaký problém. Namiesto toho nastupuje závisť alebo výhovorka. Je na to také pekné porekadlo: „Zdochla mi koza, susedovi musia dve.“
Iná káva to je v športovej komisii, ktorú som do minulého štvrtka viedol. Za 17 mesiacov sme zlomili zabehnutý lobistický systém vo financovaní športu a dali sme na piedestál športovanie detí a mládeže. A pekne pre všetkých rovnaké pravidlá. Makáš - dostaneš, nemakáš - nedostaneš. Do komisie som dostal ľudí zo športu namiesto poslancov. Rozbehli sme procesy, ktoré povedú k časovaniu výstavby športovej a voľnočasovej infraštruktúry a začali sme pripravovať novú koncepciu športu. Desiatky vecí, ktoré sa nám podarili za tak krátky čas si môžete vypočuť v mojom vystúpení k odvolávaniu z funkcie šéfa športovej komisie na zastupiteľstve tu.
Všetko čo sme robili za tie mesiace malo svoj cieľ a zmysel. Dokázali sme odprezentovať naše výsledky 3 najvyšším ľuďom v športe na Slovensku a všetci boli nadšení. Anton Siekel (predseda Slovenského olympijského a športového výboru), Ivan Husár (štátny tajomník ministerstva školstva pre šport) aj Alica Fisterová (Hlavná kontrolórka športu) ocenili VZN 124 o financovaní športu v Martine. Ale evidentne vedenie mesta Martin má iný názor. Veď určite sa stáva bežne, že Martin inšpiruje iné mestá alebo nebodaj štát.
Naštartovali sme v mnohých kluboch, ktoré majú záujem o reálnu prácu s ďeťmi v športe proces, lebo verili, že sa po 30 rokoch konečne veci pohli správnym smerom. Ale evidentne vedenie mesta má iný názor. Uherčík totižto urobil jednu zásadnú chybu. Pracoval, a jeho komisia mala výsledky. Také výsledky, ktoré inšpirujú iné samosprávy a dokonca aj štát. To sa však v Martine nenosí. Je nutné zachovať stav aký je, konzervovať úpadok a poprípade ten úpadok trochu sprogresívniť. Stačilo byť trochu v predklone a Uherčík by nebol témou. Stačilo byť trochu tichšie a rešpektovať 2 rozpočty pripravené bez dotácií a všetko by bolo v poriadku. Toto bol jediný relevantný dôvod na moje odvolanie – chuť zastať sa športujúcich detí a chuť nenechať veci tak.
Dokonca prišli hlasy, „Prečo sa venujete len tomu športu. Veď sú tu aj iné oblasti. Aj to riešte!“. A tu je to opäť zvláštne. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, prečo cestovný ruch nefunguje, prečo nepočuť o kultúre, prečo nevieme, či sa bude stavať denný stacionár, prečo máme problém so sťahovaním CVČ Kamarát, ... namiesto toho sa rieši to, že niekto komunikuje a bojuje za oblasť, ktorú má na starosti. Rieši sa to, že niekto prináša riešenia a nie len kritiku. Zvláštne.
Chuť mi ostala, funkcia nie. Načo je však bezplatná funkcia ľuďom, ktorí chcú meniť veci v našom Kocúrkove? Netreba mi ju. Zo Záturčia ma vďaka demokracii a voľbám odvolať nemôžu a v športe môžem stále pokračovať v tom, čo sme začali. Budem bojovať za to, aby sa mesto podieľalo na podpore žiackeho a mládežníckeho športu a aby podporovalo etablované športové kluby a rovnako aj nové. Chcem, aby minimálne polovica detí v Martine športovala. To je naša budúcnosť a predpoklad pre ich zdravie je aktívny životný štýl. Budem presadzovať dlhodobú výstavbu športovísk pri školách, aby sme v každej mestskej časti mali školu s atletickým oválom a veľkou telocvičňou. Jednoducho budem pokračovať v tom, čo sme začali.
Celý proces odvolávania a 12 minútový príhovor viceprimátora Kollára bol ako vystrihnutý z Orwellovho románu 1984. Ani na ministerstve Pravdy by sa nehanbili za toľko klamstiev a zavádzania, ktoré použil. Ale však kto chce biť, palicu si nájde. Smutné a zároveň nebezpečné je, že to vykonal druhý najvyššie postavený človek v meste. Človek, ktorý v priamom prenose klamal a zavádzal. Čo bude ďalej? Kam to až zájde?
Nie som veštec, ale po počiatočnej nádeji, že dostaneme riadenie mesta spod vplyvu skupiny ľudí, ktorí to tu desiatky rokov zneužívajú, som skeptický. Primátor je dnes obklopení ľuďmi, ktorí v lepšom prípade chcú dotiahnuť svoj post do dôchodku, či učesať svoje daňové nedoplatky voči mestu, a v tom horšom tými, ktorých jediným cieľom je vlastný prospech - veď tak boli roky zvyknutí.
To však neznamená, že to necháme tak. Mesto robí množstvo nepochopiteľných rozhodnutí, komunikuje veľmi stroho s poslancami a aj s verejnosťou. Nadobudol som dojem, že nemá víziu, ktorá by siahala ďalej než k ďalšiemu rozpočtu, či v lepšom prípade k najbližším voľbám. To, čo to dokáže zlomiť je záujem verejnosti. Možno potom príde vedenie mesta k tomu, že len spoločnými silami dokážeme zvrátiť úpadok Martina. Že chodník v meste nie je zelený alebo červený, ale je zlý alebo dobrý a na základe toho má mesto konať. Vždy budem veriť, že to dokážu pochopiť tak poslanci ako aj vedenie mesta a tak sa budem aj správať. Smiešne mocenské a politické zákulisné hry ma moc neberú, to nechám pre tých, ktorí si myslia, že je to správna cesta.
Martin môže byť dobré miesto pre život, len sa musíme zaujímať o potreby tých, ktorí tu žijú a nie viesť žabomyšie vojny. Aktívnych ľudí treba vyhľadávať a pasívnych nahradiť. Až takto je to jednoduché.
